Zhovievavosť ako cesta k pochopeniu

V poslednom období som sa zaoberala témou zhovievavosti. Rozmýšľala som, resp. som sa snažila vnútorne precítiť, prečo v dnešnej dobe absentuje táto kvalita emočného chápania. Čo vlastne obsahuje, prečo ju potrebujeme, na čo nám slúži. Prišlo mi, že je to vnútorné nastavenie našej citovej úrovne srdca, ktoré vo svojom vnútri má miesto pre pochopenie druhých v ich najrôznejších situáciách. Bolestných aj radostných. Je to nielen charakterová alebo osobnostná črta, ale aj kvalita emočnej inteligencie, ktorá sa prejavuje v praktickom živote chápavým postojom.

Zhovievavosť súvisí s trpezlivosťou, ktorej sa treba učiť. Byť zhovievavým neznamená byť ľahostajným, nedbalým či povrchným. Je to určitý láskyplný nadhľad, pomocou ktorého dokážeme s láskou a trpezlivosťou čakať na prejav, prebudenie, pochopenie či – svojím spôsobom – akceptovanie určitej situácie, deja či problému. Zhovievavosť je veľmi vzácna ľudská vlastnosť, ktorú ľudia odkladajú na bok, nevyužívajú, potláčajú, pretože v dnešnej spoločnosti nie je žiaduca. Dnešná doba je o dravosti, bezhlavosti, bezcitnosti, je o egocentrických záujmoch a človek ako taký s jeho problémami alebo inými názormi, svojskými spôsobmi prejavu či pomalšími reakciami proste nie je zaujímavý. Byť zhovievavým si vyžaduje veľký vnútorný pokoj, konanie, videnie kvality druhého človeka práve v jeho iných silných stránkach. Každý človek je dôležitý a potrebný, najmä v tomto čase, v ktorom má svoje miesto i úlohu. Práve rôznorodosťou či inakosťou sa dopĺňame a vzájomne učíme, nastavujeme si zrkadlá.

Zhovievavosť miluje rozvahu a rozvíja dar trpezlivosti. Byť zhovievavým vyžaduje vysokú dávku tolerancie. Ale nie je to jej synonymum. Je to jej vyššia kvalita. Ako sa prejavuje? Zhovievavosť je ako láskavé sklonenie sa otca k svojmu synovi, ktorému sa niečo nedarí. Je to milujúca náruč matky, ktorá neúnavne a stále dookola učí svoje dieťa pravidlám a úlohám života. Zhovievavá je naša Matka Zem k nám všetkým. Aj anjeli a všetky svetelné bytosti lásky sú k nám neustále zhovievaví vo svojej nekonečnej a bezpodmienečnej láske. Trpezlivo čakajú, kým si ich všimneme, začneme vnímať, počúvať. Oni majú čas, pretože čas v ich ponímaní nie je. Len my sa náhlime, ženieme niekam, za niečím, niekým.

Dôležité je byť zhovievavý aj sám k sebe. Neklásť si trvale neuskutočniteľné úlohy, ktorých naplnenie nás sklamáva. Aký postoj dokážeme k sebe vypestovať, taký budeme vyžadovať či očakávať od druhých. Zhovievavosť – zhovievavá láska – je sestra súcítenia – súcitnej lásky, o ktorej som písala minule. (Súcit verzus ľútosť)

Je to aj proces, cesta, ktorá nás niekedy vedie cez utrpenie, bolesť, životné skúšky, aby sme lepšie vedeli pochopiť druhých, ale najprv seba. Cez vyliečenie vlastného vnútra, odblokovanie starých vzorcov správania, konania, starých bolestných emočných tráum, smútkov, nedostatočného ohodnotenia či ocenenia od druhých, ale najmä od seba, cez naše negatívne prežívania, myšlienky a následné činy môžeme prísť k pochopeniu. Je to cesta k oslobodeniu nás samých a tým k získaniu dostatočnej sily na prejavovanie zhovievavej lásky k druhým, ktorí ešte majú pred sebou cestu spracovávania svojich problémov. A nielen to. Učí nás to chápaniu života ako takého. Dôležité je dokázať byť zhovievavým či tolerantným k prejavom druhých, aj keď s nimi nemusíme súhlasiť. Môžeme tu použiť ešte jeden termín. Tým je veľkorysosť. Je to charakterová črta, ktorou disponujú ľudia – ako sa povie – ušľachtilého ducha, ktorá sa prejavuje práve aj zhovievavosťou.

Skúsme sa samého seba opýtať: Ako je to s mojou zhovievavosťou? Ako ju ja vnímam a prejavujem vo svojom živote? Aké miesto má v mojom živote trpezlivosť? Chcem všetko hneď, naraz, bez toho, aby som sa zamyslel/a, či je to tak správne? Myslím, alebo cítim?

Kto zistil nejaký nedostatok po svojom úprimnom skúmaní, môže sa ju naučiť trénovať. Ako? Ako inak, iba v láske. V láske svojho srdca, jeho najhlbšom precítení a vyžiarením zhovievavej lásky. Pri najbližšej príležitosti, pri ktorej vás niečo ženie alebo netrpezlivo stepujete nad svojimi deťmi či kolegami v práci, partnerom, ktorému to nekonečne dlho trvá, či keď to nerobí podľa vašich predstáv, zastavte. Uvedomte si to, zhlboka sa nadýchnite, usmejte, vyšlite lásku zo srdca a vo vnútornom pokoji situáciu ustojte. Nabudúce to pôjde už lepšie. Ani my nie sme dokonalí a aj my potrebujeme, aby k nám boli druhí zhovievaví a trpezliví. Čo rozsievame, to budeme aj žať.

Ešte sa vráťme k trpezlivosti. Hovorí sa, že trpezlivosť ruže prináša. Je to pravda. Kto sa nenáhli, ale v trpezlivosti všetko znáša alebo postupne, svojím úsilím sa prepracováva k niečomu, uspeje. Všetko má svoj čas a postupnosť. Pokiaľ v rýchlosti vynecháme určité kroky či preskočíme nejaké etapy cesty, nemôžeme všetko adekvátne prežiť či spracovať a výsledok nebude dostatočne kvalitný. To sa týka ako nás samotných, tak všeobecne všetkého a všetkých. Preto zhovievavosť a trpezlivosť idú ruka v ruke. Počnúc od výchovy detí, cez dospelý vek, zrelosť až po našu premenu, transformáciu a nový začiatok. Je to cesta, životná cesta, po ktorej všetci kráčame, ktorá nás vedie k pochopeniu nás samých i druhých. Táto cesta je dôležitá, ale rovnako ako každá iná. Prajem Vám krásne spoznávanie jej zákutí a objavovanie jej krás. Nechajte sa viesť svojím srdcom a smer určite nestratíte.

S láskou pre Vás napísala Janka Bálintová

Ilustračný obrázok – maľba na skle: Mgr. Jana Bálintová – Slnečný anjel

Pre www.svetlozeny.sk napísala Janka Bálintová. Tento článok môže byť ďalej šírený, kopírovaný v neskrátenej, neupravenej podobe a len pre nekomerčné účely pokiaľ bude pripojená celá táto poznámka aj s aktívnymi odkazmi. Ďakujem za pochopenie.